| dennikn.sk | Veronika Prušová |štvrtok 5. apríla 2018 17:07 |

Foto N – Tomáš Benedikovič

• Ústavný súd oslavuje 25. výročie vzniku a jeho bývalý sudca Alexander Bröstl sa pýta, či sme naozaj takýto súd chceli. Vysvetľuje, prečo sa vládne strany nechcú vzdať vplyvu na Ústavný súd. Profesor, bývalý ústavný sudca, súčasný poradca na Ústavnom súde a bývalý diplomat v rozhovore hovorí:
• aký je vzťah Roberta Fica k ústavnému právu;
• čo sa musí zmeniť, aby sme opäť nemali „jednofarebný“ Ústavný súd;
• prečo je výber dvojnásobného počtu kandidátov na sudcov len divadlom;
• či sa stane z Ústavného súdu sklad expolitikov; akých 25 rokov má Ústavný súd za sebou;
• čo sa s Ústavným súdom deje, keď už sú jeho sudcovia na „odchode“ žijeme v právnom štáte?

Zhruba pred mesiacom zavraždili novinára Jána Kuciaka a jeho snúbenicu. Čo vám prvé napadlo, keď ste sa o tom dozvedeli? 

Odsúdeniahodný zločin. Bude zaň niekto súdený a odsúdený?

A napadlo vám, že táto vražda vyženie ľudí do ulíc a padne vláda Roberta Fica?

Nie, asi málokomu to napadlo. Ukázalo sa však, že ľuďom takéto veci nie sú ľahostajné.

Nasledovali udalosti, pri ktorých sa často spomínala ústava. Bolo v súlade s jej ustanoveniami, keď si premiér Fico kládol podmienky, za ktorých podá demisiu?

Je známe, že Robert Fico má isté nadprirodzené schopnosti. Tentoraz sa prejavili tak, že videl prevrat a videl ho len on. Za ním zlého prezidenta a zahraničie, vmiešavanie sa do záležitostí, ktoré sú doménou vlády a premiéra. Položenie funkcie si mýli s kladením venca podmienok. Nechce rozumieť ústavnému právu a ústavu si vykladá tak, ako mu to vyhovuje. Alebo nemá dobrých poradcov?

A čo postup prezidenta Kisku? Keď odmietol vymenovať prvý návrh novej vlády Petra Pellegriniho, bolo to na hrane ústavy alebo už cez čiaru?

Stále sa zabúda na vzťah prezidenta a vlády, aj vo svetle rozhodnutí Ústavného súdu. Nemyslím, že by niečo bolo za čiarou.  Žiadny nebezpečný precedens. V konečnom dôsledku prezident prispel k vyriešeniu krízovej situácie.

Vo februári 2019 čaká Ústavný súd výmena deviatich sudcov. Dá sa predvídať, ako súčasná politická situácia ovplyvní budúce dianie na súde?

Čas beží a výzvy zostávajú rovnaké. Vláda i Národná rada hádam pochopili, že úprava alebo zmena pravidiel týkajúca sa výberu kandidátov na sudcov Ústavného súdu je nevyhnutná.

Čo pre súd znamená, ak sa zrazu vymení deväť sudcov?

A čo to znamenalo v roku 2000, keď sa vymenilo deväť z desiatich sudcov? Kontinuitu zabezpečovali dvaja opakovane vymenovaní sudcovia Ján Klučka a Štefan Ogurčák. Z pohľadu kontinuity je však deväť sudcov naraz veľmi veľa. Fakticky ako keby vznikol nový Ústavný súd. Peter Kresák ako spoluautor novely ústavy sa v minulosti vyjadril, že vývojom sa to prirodzene utrasie, veď vždy z nejakých dôvodov niekto z Ústavného súdu odíde. V roku 2001 boli vymenovaní traja sudcovia na 12 rokov. V roku 2004 odišli dvaja sudcovia na Európsky súdny dvor, v roku 2006 ďalší sudca. Aj v roku 2007 sa teda znovu menilo a vymenilo deväť sudcov.

Tak sa zdá, že to pre súd nie je žiadna novinka, takéto veľké výmeny.

Ak by na uvoľnené miesta boli vždy vzápätí vymenovaní noví sudcovia, mohlo to byť iné.  Prvou vážnou chybou pôvodnej právnej úpravy bola neexistencia poistky pre prípad, že v procese voľby a vymenovania nových sudcov vzniknú prieťahy. Takou poistkou by mohla byť úprava, že po skončení funkčného obdobia ústavný sudca vedie svoje záležitosti až do ustanovenia nového sudcu. Taký paragraf by mohol slúžiť tomu, aby sa po uplynutí funkčného obdobia zachovala funkčnosť a práceschopnosť Ústavného súdu. Keby všetko fungovalo tak, ako má, nemuseli sme sa dostať do takej situácie.

Poistku nemáme a blíži sa nová voľba kandidátov na ústavných sudcov. Už aj Benátska komisia vlani povedala, že ich výber musí parlament zmeniť. Aj vy to tak vnímate? 

Áno, problémom je parlamentná selekcia. Aj Benátska komisia pocítila, že náš spôsob výberu nie je v poriadku a treba ho zmeniť.

Ako?

Ústavný súd má vo vienku, že je nezávislým orgánom ochrany ústavnosti. Je to štátny orgán Slovenskej republiky, nie orgán určitej či určitých politických strán. Zmeniť spôsob výberu však najprv predpokladá zmenu ústavy, a to v časti o kvóre potrebnom na zvolenie kandidáta na ústavného sudcu, ako aj v časti o dvojnásobnom počte kandidátov.

Mierite na proporcionálne rozdelenie sudcov medzi koalíciu a opozíciu?

Dalo by sa to povedať aj tak. Pozrime sa na staršie ústavné súdy, či už Najvyšší súd v USA alebo Ústavný súd Spolkovej republiky Nemecko v Európe. V oboch štátoch dobre funguje systém dvoch politických strán. Ak má napríklad niekto post predsedu, tak podpredsedom musí byť niekto iný. Strany by mali mať záujem podporiť tých „svojich“ najlepších, najlepších odborníkov. Je to až taký veľký problém dokázať sa dohodnúť na tých najlepších?

Na Slovensku ale nemáme takýto jasný predel v politickom systéme.

Spomeňme si na rok 2001, keď sa zvýšil počet sudcov z desiatich na trinástich. Prezident vymenoval troch nových sudcov – Jána Lubyho, Juraja Horvátha a Jána Auxta. Ak sa pozrieme, kto ich nominoval, tak to bolo vo výsledku 2:1 v prospech vtedajšej koalície (pravicové strany – pozn. redakcia). A to je kľúč, o ktorom možno hovoríme. Pri výbere sudcov treba prihliadať na aktuálne zloženie parlamentu.

Takže by sa to malo takto presne zadefinovať?

Podobné pravidlá nemusia byť zakotvené legislatívne.

Foto N – Tomáš Benedikovič

Alexander Bröstl (1953)

Profesor, bývalý ústavný sudca, súčasný poradca na Ústavnom súde, ale aj bývalý diplomat. Pochádza z Košíc, kde aj vyštudoval právo na Univerzite Pavla Jozefa Šafárika. Po skončení štúdia tam začal pôsobiť ako pedagóg. Okrem toho v roku 1987 začal študovať čínštinu a čínske právo v Šanghaji. V rokoch 1992 až 1994 bol prvým tajomníkom na našom veľvyslanectve v Číne. Potom bol až do roku 1997 dekanom na Právnickej fakulte UPJŠ. Od roku 1994 bol zároveň poradcom predsedu Ústavného súdu Milana Čiča. V rokoch 2000 až 2007 pôsobil na Ústavnom súde ako sudca. Aj po skončení funkcie sudcu na súde ostal pôsobiť, a to ako poradca sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej. Od roku 2007 bol štyri roky prorektorom UPJŠ, kde naďalej pôsobí ako profesor. V roku 2011 sa na rok stal aj nominantom vlády v Súdnej rade.V januári si prevzal od prezidenta Andreja Kisku štátne vyznamenanie.

Už sme spomenuli, že Benátska komisia hovorí aj o zvýšení kvóra, teda o tom, aby o kandidátoch na ústavných sudcov nerozhodovala len nadpolovičná väčšina prítomných poslancov v parlamente. Koľko by ich teda malo byť?

Zárukou dohody medzi koalíciou a opozíciou môže byť práve zvýšené kvórum. Benátska komisia to jasne naznačila, aby sa nestalo, že väčšina jednoducho prehlasuje menšinu na celej čiare. Inak povedané, aj v dvojnásobnom počte sa ocitnú len tí „jej“ kandidáti. V našich podmienkach by sa mohla uplatniť kvalifikovaná väčšina, teda 90 hlasov. Dohoda krížom cez politické spektrum. Pýtam sa, či je to až také zložité.

Protiargumentom politikov je, že ak sa zvýši kvórum na 90 hlasov, tak sa nedohodnú a naozaj už nikoho nezvolia.

To nie je protiargument, ale nezodpovedný alibizmus. Neochota nájsť riešenie, pretože im nejde o vec, ktorou je nájsť kandidátov na sudcov Ústavného súdu, nájsť nezávislých odborníkov, a nie závislých straníkov. Dosiahnutie konsenzu má byť na prospech obidvoch strán, teda vládnej koalície i opozície. Z môjho pohľadu aj na pozadí úvah o kvóre sa ukazuje, že je nadbytočný luxus voliť v parlamente dvojnásobný počet kandidátov.

Ak by poslanci nevolili dvojnásobný počet, tak koľko?

Vždy taký počet, aký je potrebný vzhľadom na počet voľných miest. Aj v tomto počte by sa mal hľadať prienik tých najlepších kandidátov.

Prečo systém dvojnásobného počtu kandidátov nie je dobrý?

Bol by som rád, keby mi niekto vysvetlil, v čom vidí rozumnosť takého riešenia. Nie je tajomstvom, že ak sa našiel silnejší kandidát alebo kandidát, ktorý mal šancu prejsť, tak sa k nemu pro forma „našiel“ niekto druhý, kto „spĺňal podmienky“. Bolo to zbytočné divadlo.

Vlastne ste povedali, že ak by bola politická kultúra na inej úrovni, tak sa ani nič meniť nemusí. Takže chybou je, že politici nedozreli, aby pochopili, aká dôležitá je dohoda na obsadení Ústavného súdu?

Nedozreli. Vladimír Mečiar spoznal, aký je význam Ústavného súdu. Robert Fico ako premiér spočiatku tvrdil, že ho Ústavný súd nezaujíma. Ajhľa, ako ho začal od istého času zaujímať. Vrátim sa späť: nech je viac kandidátov, ale zvoľme len toľkých, koľkých potrebujeme. Kvalifikovanou väčšinou, čo predpokladá širšiu vzájomnú dohodu.

Prečo sa politici snažia mať priamy dosah na Ústavný súd?

Politické stany, ktoré majú väčšinu v parlamente, chcú zo svojej pozície vyťažiť čo najviac aj v tomto smere. Nechcú, aby im niekto ukazoval červenú kartu a hovoril, že schvaľujú zákony, ktoré nie sú v súlade s ústavou. Chcú to mať vo svojich rukách.

A majú?

Majú to v rukách a myslia si, že by boli hlúpi, ak by nevyužili svoju mocenskú prevahu a nenavolili si „svojich“ sudcov, ktorí ich v zlom počasí budú kryť. Ústavný súd je nezávislý súdny orgán ochrany ústavnosti. Je to orgán Slovenskej republiky, žiadnej politickej strany. Jednoducho nesmie byť pomerne jednofarebný, hoci tá možnosť tu je.

Už sme to vlastne aj zažili. Súčasných, dosluhujúcich ústavných sudcov vybral vlastne Smer. Ako sa prejavuje jednofarebný súd? 

Nezabúdajme, že v roku 2007 zostali na súde štyria sudcovia, a to z hľadiska „farebnosti“ bol pomer 2:2. Povedal by som „príliš väčšinový“ Ústavný súd znamená, že sa nesledujú princípy budovania ústavného súdnictva. Vždy by sa mal rešpektovať aktuálny pomer síl medzi koalíciou a opozíciou, a to by malo platiť aj pri zmenách v dôsledku volieb.

Nebránia sa politici zmene výberu sudcov preto, že sa boja straty dosahu, ktorý ste spomenuli?

Ale veď nemajú čo stratiť. Napríklad, aktuálna koalícia už štyroch sudcov má. To už je silná záruka a základ budúcej prevahy. Pri voľbách sudcov v tomto parlamente sa už nič „nemôže stať“, a to ani keby sa zmenili pravidlá tak, ako o tom teraz uvažujeme.

Veríte teda, že sa naozaj niečo pri výbere zmení?

Už som na to príliš starý, a preto môžem pochybovať. A po skúsenostiach, ktoré máme, ťažko tomu veriť. Tí, ktorí o tom môžu rozhodovať, si budú klásť otázku, čo im to prinesie. Ako som ale povedal, nemusia sa báť. Bude to len o troške fair-play v danej situácii. A aby som nezabudol, možno uvažovať aj o zúžení okruhu kandidátov posilnením odbornosti, teda sprísnením podmienok. To znamená, chceme mať na Ústavnom súde určitý počet sudcov Najvyššieho súdu, profesorov práva, významných odborníkov z právnej praxe? Koho ešte? Koho tam nechceme mať? Bývalých politikov z oblasti zákonodarnej či výkonnej moci? Vieme sa dohodnúť, že týchto nie? Stačí vzájomná dohoda alebo, ak ich napriek tomu niekto navrhne, nebudú mať podporu?

Keď sme pri tých politikoch. Nedávno sa spomínala kandidatúra Roberta Fica. Je mysliteľné, aby sa stal ústavným sudcom?

Všetko je mysliteľné. Skôr je to výnimočné, aby prezident či predseda vlády, pravda, ak ide o právnikov, prechádzali na ústavný súd. Z histórie poznáme aj také prípady. Napadá mi ako príklad Roman Herzog v Nemecku. Najprv profesor v Mníchove, potom minister vnútra, neskôr podpredseda ústavného súdu, predseda ústavného súdu a napokon spolkový prezident. Alebo William Howard Taft najprv profesor v Yale, prezident Spojených štátov, a potom predseda Najvyššieho súdu. Príkladov bude aj viac.

Poďme späť k expremiérovi.

Ale áno, je zrejmé, že formálne podmienky by spĺňal. Úlohu tu zohráva len nezávislosť a politikum. A predsa len otázka, či sú tieto prechody z výkonnej moci do súdnej celkom v poriadku. Zažili sme to už pri Štefanovi Harabinovi. Z Najvyššieho súdu na post ministra spravodlivosti, a potom sa z ministra vrátil do funkcie na Najvyššom súde. Sudcovia by však mali byť od začiatku profilovaní tak, že chcú byť len sudcami. Nemali by sa dať zlákať politikou. Neprebiehať. Nemali by mať ambíciu byť v politike, ak chcú ostať nezávislí. Treba však znovu dodať, že sa vyskytujú aj ďalšie prípady, keď politici prechádzajú nielen z oblasti zákonodarnej moci, ale aj z oblasti moci výkonnej na Ústavný súd.

Aké napríklad?

Myslím, že dvaja ministerskí predsedovia spolkových krajín v Nemecku prešli na nemecký ústavný súd. Je to dôkaz, že ani najvyspelejší model ústavného súdu sa nemusí donekonečna vyvíjať bezproblémovo.

Po odchode z vlády nevylúčila kandidatúru na ústavnú sudkyňu ani Lucia Žitňanská. Aj Radoslav Procházka povedal, že by bol dobrým ústavným sudcom. Nestane sa z Ústavného súdu sklad expolitikov?

Radoslav Procházka mal pokračovať v pedagogickej a advokátskej praxi, bol rozhodne aj z môjho pohľadu veľkou nádejou ako budúci ústavný sudca. Dal sa však zlákať politikou a nedopadol dobre. Osobne ani osobnostne. Keby nebolo keby, mohol by dnes byť dobrým kandidátom na ústavného sudcu, respektíve už aj tým sudcom. Lucia Žitňanská má z pohľadu kandidatúry na ústavnú sudkyňu ideálny vek, stále je v akademickej oblasti, dlho pôsobí v justícii, hoci opäť prevažne v oblasti výkonnej moci. Ide však len o môj subjektívny pohľad a môžem sa pri ich hodnotení mýliť.

Môžu byť politici prínosom pre rozhodovanie súdu?

Politici? Vrátim sa k zástupcom zákonodarnej moci, k poslancom. Pokiaľ ide, napríklad, o legislatívcov, tak áno. Nevylučujem ani to, ale stále hovorím skôr o výnimkách.

Sú takouto výnimkou sudcovia Ladislav Orosz či Lajos Mészáros, ktorí boli poslancami?

Sudca Orosz je akademicky kvalifikovaným ústavným právnikom, ako poslanec bol predsedom ústavnoprávneho výboru, bol aj poradcom Ústavného súdu. Mészáros mal politické skúsenosti, predtým bol známy ako advokát. Ako ústavný sudca reprezentuje i národnostné menšiny. V primeranom veku sa dostali na sudcovskú stoličku a osvedčili sa. Neviem, či v sebe niekedy nezaprú bývalých politikov.

Aký je rozdiel medzi týmito dvomi a novými sudcami Mojmírom Mamojkom či Janou Laššákovou, bývalými poslancami Smeru?

Sudca Mojmír Mamojka je profesorom obchodného práva, bol dekanom v Bratislave, bol predsedom Ústavnoprávneho výboru. To je jeho druhý rozmer poslanca. Myslím teraz predpoklady a skúsenosti. O sudkyni Jane Laššákovej toho veľa neviem. Možno obaja trochu neskoro objavili v sebe skrytý sudcovský potenciál. Uvidíme. Mimochodom, medzi podmienkami na vymenovanie by mal konečne zohrávať úlohu nielen minimálny vek, ale aj maximálny vek: povedzme plus mínus 65 rokov. Je to otázka „sudcovského“ zákona, ktorý by sa mal vzťahovať aj na sudcov Ústavného súdu. Uvidíme, či zmena a doplnenie pôjde aj tým smerom. Potom by kandidáti „bez časovej perspektívy“, ak navyše nikdy predtým neboli sudcami, nemali dostať šancu.

Mojmír Mamojka (67) (prvý sprava), Jana Laššáková (65) roky slúžili Smeru v parlamente. Teraz sú ústavnými sudcami. foto N – Tomáš Benedikovič

Kto by sa vlastne mal stať ústavným sudcom?

Diskutuje sa o tom, že by to mali byť vysoko morálne zdatní ľudia, všeobecne uznávané osobnosti a že by sa to malo aj zakotviť v rámci sprísnenia podmienok. U nás zatiaľ platí najkrajšie a najdemokratickejšie ustanovenie, že každý právnik sa vlastne môže stať ústavným sudcom. Stačí nejako vyštudovať právo a chvíľu si počkať pri výkone akéhokoľvek právnického povolania. A nájsť si tú správnu politickú cestičku. Preto sa vráťme ešte raz k možným zmenám. Malo by sa objasniť aj miesto a zmysel vypočúvania kandidátov na ústavných sudcov. Nemalo by už viac mať povahu frašky.

V týchto dňoch oslávi Ústavný súd výročie vzniku. Akých 25 rokov má za sebou? 

Odpovedal by som protiotázkou: Takýto Ústavný súd sme naozaj chceli? Je naozaj o ústavnom súdnictve, alebo sme ho prispôsobili našim predstavám? Ak sa však pozriem z nadhľadu, tak sa dá hovoriť o troch odlišných funkčných obdobiach. A to teraz nemyslím len z hľadiska zloženia a nominácií sudcov, ale aj samotnej práce súdu a jeho fungovania.

Aké bolo teda to prvé obdobie?

Vtedy som na súde pracoval od roku 1994 ako poradca. Bol to začiatok, a preto je to vlastne neporovnateľné obdobie. Vtedy mal súd neporovnateľne menej spisov a funkčné obdobie sudcov trvalo len sedem rokov, ktoré veľmi rýchlo ubehli. Nebol to súd v plnej permanencii, skôr v zábehu.

Druhé obdobie ste už zažili ako sudca. To ste vnímali ako?

Pre toto obdobie bol dôležitý rok 2001, keď bola prijatá veľká novela ústavy. Vtedy nastal zlom v činnosti Ústavného súdu. Namiesto dovtedajšieho a sterilného podnetu sa k slovu dostala ústavná sťažnosť ako účinný nástroj ochrany základných práv a slobôd. Zvýšil sa aj počet sudcov z desiatich na trinástich a agenda narastala. Vtedy si takmer každý mohol začať myslieť, že môže byť ústavným sudcom, pretože sa zdalo, že rozhodovacia činnosť sa do veľkej miery zúžila len na rozhodovanie o prieťahoch v súdnom konaní. Veď spočítať roky súdneho konania, vyhodnotiť ho a k tomu určiť primerané finančné zadosťučinenie sťažovateľovi nie je problém. Zároveň to však bolo obdobie, keď sa podarilo v mnohých oblastiach rozvinúť a ustáliť judikatúru, teda rozhodovanie.

V treťom, súčasnom období, teda mal na čo Ústavný súd nadväzovať.

Možno preto to bolo o čosi jednoduchšie. Platí to však len pre ústavné sťažnosti, nie o rozhodovaní o súlade zákonov s ústavou. Najkontroverznejšie rozhodnutia priniesli práve konania o výklade ústavy, ktoré novela z roku 2001 zverila do právomoci pléna. Tam sa o ustálenosti, žiaľ, hovoriť nedá a to je oblasť, kde sa predovšetkým ukazuje osobnosť sudcu, jeho nezávislosť a nestrannosť. A sme v situácii, keď sa začalo nanovo o rozhodnutiach Ústavného súdu diskutovať. Hovoriť o tom, aké sú z hľadiska ich ústavnosti. Ostal som na súde ako poradca, takže môžem rozhodovanie stále sledovať trochu aj zvnútra.

Zmenilo sa?

Po odchode 2007 nastala na súde veľká zmena, prišlo sedem nových sudcov, dvaja boli vymenovaní opätovne. Štyria z novovymenovaných sudcov boli sudcami Najvyššieho súdu. Dovedna bolo viac praktikov. Počas tohto obdobia sa asi menej diskutuje. Každé obdobie prináša ostro sledované kauzy. Domnievam sa, že porovnateľne sme o argumentoch, najmä v rámci konaní v pléne, diskutovali dlhšie a dôkladnejšie. Nebolo to len o tom, že „poďme hlasovať, lebo je jasné, kto a ako bude hlasovať“.

Foto N – Tomáš Benedikovič

O akej kauze ste takto dlho hlasovali?

Bol som napríklad sudcom spravodajcom pri rozhodovaní o súlade zákona o preukazovaní pôvodu majetku s ústavou. Nebol to jednoduchý návrh. Nakoniec sa o tom v pléne počas nášho obdobia nerozhodovalo, už nám v závere chýbali traja sudcovia a nebolo dosť vôle rozhodnúť. Po mne túto vec prevzal ako nový sudca spravodajca Ladislav Orosz. Čoskoro nový Ústavný súd vyhlásil zákon za protiústavný. Myslím si, že sa vo výsledku dosť vychádzalo aj z predchádzajúcej prípravy. A už len dodám, že navrhovateľmi spomínaného zákona boli Robert Fico, Robert Kaliňák, Robert Madej a podporil ho aj Daniel Lipšic.

Prečo máte pocit, že teraz sa toľko nediskutuje medzi sudcami?

Neviem, ako keby bolo málo času: sudcovia sú menej na súde, ako sme tam boli my.

Protiargumentom by mohlo byť, že sú šikovnejší a vedia rýchlejšie pracovať.

Áno, aj to je možný argument, navyše práce pribudlo. Možno je to trochu aj tým, že už mali na čo nadväzovať. Ďalším posunom je, že ťažisko práce ešte viac spočíva na poradcoch. Poradcov pribudlo a ich úlohou je väčšinou prichystať rozhodnutie. Plénum zasadá kratšie a údernejšie. Mám pocit, že nediskutuje, pretože na Ústavnom súde to musí „odsýpať“ ako na všeobecnom súde. Proti tomu som od začiatku bojoval. Aby sa z Ústavného súdu napokon nestal všeobecný súd či ďalšia odvolacia inštanciu. Musíme mať stále na pamäti, že ide o osobitný súdny orgán ochrany ústavnosti.

Vidíte do diania súdu, no zároveň ste ho zažili na vlastnej koži. Ako funguje súd, keď sa končí sudcom ich funkčné obdobie?

Posledné mesiace sú špecifické. Každý sa už pripravuje na odchod. Ako keby si chcel ešte rýchlo dokončiť to, čo má na stole. Alebo – o niektorých veciach už nemusí byť jednoducho vôľa rozhodovať. Dôraz sa presúva na „balenie,“ čo je však ľudsky prirodzené.

Zhruba pred rokom sa začalo diskutovať o zrušení Mečiarových amnestií. Ako ste prijali riešenie, ktoré nakoniec odobril aj Ústavný súd?

Nesúhlasil som s ním. Podľa mňa nebola potrebná ani zmena ústavy, ani nové konanie pred Ústavným súdom. Ústavný súd dostal 60-dňovú lehotu na stanovisko, Národná rada mu zverila úlohu štatistu, čo je veľmi zlé. A možno to bolo „zaslúžené“, pretože v minulosti „zbabral“ viaceré pokusy o vyriešenie tejto otázky. Z môjho pohľadu nebolo potrebné rušiť niečo, čo nikdy právne nevzniklo. Túto skutočnosť mohol Ústavný súd na návrh deklarovať aj tak. Ale odôvodnenie tohto názoru by si žiadalo dlhšiu diskusiu a argumentáciu.

Pod zrušenie amnestií sa podpísal veľký verejný tlak. Vnímajú ústavní sudcovia spoločenskú atmosféru?

Mali by. Mali by poznať aj verejnú mienku. Nemali by sa však dať ovplyvniť, pretože rozhodujú len v zmysle ústavy a zákonov a podľa svojho najlepšieho vedomia a svedomia.

Počujú tú vôľu ľudu aj sudcovia Ústavného súdu?

Mali by. Sudca Ústavného súdu by to mal vnímať, a to teraz myslím v dobrom. Mal by poznať aj názory v spoločnosti. Nemal by sa však dať ovplyvniť, pretože rozhoduje len v zmysle ústavy a zákonov a podľa svojho najlepšieho vedomia a svedomia.

Čo by ešte mal vedieť, ak vynecháme jeho odborné znalosti?

Sudcovské povolanie je poslanie a platí, že čím je sudca vyššie postavený, tým je to pre neho náročnejšie. Je to rehoľa. Tomu musí zodpovedať aj celý jeho život. Zdržanlivé vystupovanie navonok. Sudca je samotár, hovorí sudca Aharon Barak. Je to daň, ktorú sudca platí, ak má a chce byť objektívny, nezávislý, nestranný.

Je o vás známe, že rozprávate vnukom rozprávky o právnom štáte. Žijeme v takom?

Skúsim parafrázovať Voltaira: Žijeme v najprávnejšom z právnych štátov. Aké je to ľahké, takto si  to povedať.